navi

Nebudem sa opakovať, slúžil som aj 89 a 90 roku, kedy situácia,
hlavne v Leopoldove /vzbura, podpálenie/ bola neúnosná, psychicky to neznieslo niekoľko
slúžiacich príslušníkov, po 90 roku prišla veľká humanizácia,
ktorá neprispela k hlavnému cieľu, k náprave odsúdených, ale len k izolácii,
o odsúdených sa začali starať, veľmi nekompetentné organizácie,
ktoré sa predháňali, pán riaditeľ vtedy povedal, oni sa vyznajú,
oni si vyberú, vybrali si…../boli to aj z eu/
Vybrali si , dôsledok – odsúdení posmelení touto humanizáciou,
zorganizovali útek, kde sa neštítili surovo vraždiť……
Kto im to umožnil?
Týmto chcem povedať len to, že každý má tu svoju traumu…
Mne, vždy keď si na to spomeniem, vypadne slza z oka, spomeniem si,
že medzi tými zavraždenými kolegami, som mohol byť aj ja,
na tom oddelení som slúžil dva mesiace dozadu…….
Nechcem tu plakať, ako sa niekto vyjadril, o zúfalstve na blogu…….

Chcem poukázať , že tieto roky ubrali najmenej 10 rokov z môjho života, 
nielen z môjho života, ale podobné sa udialo, asi v každom, z týchto povolaní.
Štátna služba si vyžaduje celého človeka, jeho čas, toleranciu jeho rodiny,
zazvoní telefón, ideš….

Ak sme v určitom čase, určitej dobe usúdili, že toho máme dosť. Prepočítali sme si,

že ako tak prežijeme, príde takáto rana ZDANENIE dôchodku…….